Vždy som bol bojazlivý, bledý chlapec s nadváhou, ktorý sa bál všetkého a všetkých naokolo. Zrejme to pramenilo aj z toho, že rodičia mali záľubu vo vzájomných výčitkách a následných hádkach, ktoré sme so sestrou museli počúvať každý deň. V Škole som sa učil na jednotky, ale bol som ľahký terč pre starších žiakov. Často si zo mňa robili posmech, dôvod si vždy našli.
Pri škole kde som chodil bola v zime šmýkačka a po vyučovaní som tam chodieval. Jedného dňa ma dvaja grázli zobrali na bok, chytili mi ruky a jeden mladší chalan mi vlepil takú silnú facku, že sa mi zatočila hlava. Pamätám si ten pocit potupy, hnevu a smútku zároveň. Ale napriek tomu som doma nikomu nič nepovedal a ostal som uzatvorený do svojho vnútra, kde by ste nenašli nič čo by nasvedčovalo, že raz budem víťaziť.
Postupne sa šikanovanie vystupňovalo a jedného dňa po škole sa miestny macher napriahol a z celej sily mi rozbil o hlavu ľad. Bol hrubý asi 5 centimetrov a poriadne tuhý. Teplota zaliezla hlboko pod nulu, takže bol tvrdý tak, ako by ste čakali. Zatemnilo sa mi pred očami. Začala sa mi točiť ubolená hlava a bolo mi zle od žalúdka. Keď sa nad tým teraz zamýšľam, tak som určite mal ľahší otras mozgu. Doma si napriek venovaniu pozornosti najmä nezmyselným navzájom si dokazovaním pravdy už všimli, že niečo nie je v poriadku a vtedy otec zareagoval najlepšie ako mohol a doviedol ma na tréning karate. Určite vtedy netušil, že práve mi napísal prvú kapitolu môjho života s karate. V trénovaní karate som našiel vykúpenie od bežných problémov.
Prvý tréning sa konal v zime na základnej škole, ktorú som navštevoval. Mal som desať rokov. Tréning už bol v plnom prúde. Na kraji veľkej telocvične, kde som doteraz našiel len posmech, už prebiehal tréning začiatočníkov. Hlavný tréner oddielu mi po otcovom presviedčaní dovolil pripojiť sa k cvičencom. Ale v tom som sa zasekol a nechcel som sa ani pohnúť. Čas sa zastavil a vnímal som len strach z nového. Ostal som ako paralizovaný strachom, ktorý ma často obklopoval, ale nikdy som si naň nezvykol. Keď ma to chytilo, zimomriavky sa mi šplhali po chrbte až k šiji. Nakoniec ma oco trhol za ruku a odvliekol cez celú telocvičňu k skupinke, s ktorou som mal trénovať. Cítil som sa veľmi trápne. V tom veku je vám trápne aj úplná maličkosť, tak si viete predstaviť čo so mnou urobilo toto. Oco sa vyzliekol do tielka a začal predo mnou precvičovať údery, ktoré sme mali na programe a ja som sa donútil cvičiť.
Odvtedy som trénoval každý deň nie len na tréningu, ale aj doma. Nie povinný tréning, ale tréning navyše z vás urobí šampiónov. Nešlo mi to, ale to mi dalo základy vlastnosti, ktorá vás núti nevzdať sa.
Celý školský rok som sa chystal na páskovanie a na konci sezóny som získal prvý pás. Bol biely so žltými koncami a ja som bol na seba tak pyšný. Ani som si ho nevedel zaviazať, takže som chodil so smiešne zmotaným uzlom po byte a nechcel som si ho dať dole.
Ďalší rok som začal chodiť na súťaže, ale išlo to ťažšie ako som čakal. Okrem jedného tretieho a jedného druhého miesta som vypadol na všetkých súťažiach v prvom kole. Dúfam, že si to prečítajú tí, ktorí si myslia, že som mal talent a všetko mi išlo ako po masle. Bol som doslova antitalent a všetko som si musel vydrieť. Ale myslím si, že priveľký talent u malých detí je niekedy kontraproduktívny, lebo všetko im ide ľahko, vyhrávajú jednu súťaž za druhou, ale keď v neskoršom veku prídu turnaje, na ktorých naozaj záleží, víťazstvá už nejdú tak ľahko ako predtým, lebo už len talent nestačí. A začnú ich porážať súperi, ktorí talent nikdy nemali, ale práve preto sa naučili makať.
Nikdy sa nevzdávajte! Pevná vôľa je silnejšia ako si len môžete predstaviť. Pamätám si ako včera, že sme stáli na konci tréningu v rade. Tréner mal v záľube testovať našu odolnosť a rad za radom nám udrel do brucha. A ešte lepšie bolo testovanie tvrdosti brušných svalov chôdzou po bruchách. A takto v rade deň pred súťažou, po každodennom masakri, keď už ma zožierala tréma, mal hlavný tréner príhovor. Nikdy nezabudnem čo povedal: „Tabak, ty v žiadnom prípade ani nedvihni nohu, lebo ty kopať nevieš!“ ľudia si niekedy neuvedomujú, že nevinná poznámka na úkor druhého, vás môže zasiahnuť ako šíp. Niekoľko rokov na to som podľa viacerých trénerov mal najrýchlejšie nohy na Slovensku.
Boli to dva roky od toho ako ma oco nasilu dotiahol na prvý tréning karate a ja som začal konečne vyhrávať prvé súťaže. Bol to veľmi krásny pocit zadosťučinenia. V roku 2003 som sa stal prvýkrát majstrom Slovenska. Ale môj boj sa tým ani zďaleka neskončil…